Ako sa narodilo Foajé

 

Pod číselným označením 16 stojí na Štefánikovej ulici budova. Možno okolo nej chodíte každý deň cestou do práce, do školy a nezdá sa vám ničím zaujímavá. História tejto budovy je však (s menšími pauzami) už 80 rokov úzko spätá s filmom. Jedna z takých prestávok je práve za nami a filmová kultúra sa do priestorov opäť vracia. Volá sa Foajé. Potešilo ma, keď mi pár týždňov dozadu položila Eva K. otázku, či nechcem napísať pre Kinečko článok, v ktorom by som budovu v krátkosti predstavila. Vyplynuli z toho pre mňa príjemné stretnutia s ľuďmi, ktorých mená sú s históriou týchto priestorov významne späté. Osvetlili mi fázy (a ja teraz svoje zistenia s radosťou odovzdám vám), kedy tu sídlila spoločnosť Elite film, neskôr Spravodajský film a ako tu po najnovšom bude fungovať Foajé.

 

Elite film

 

Film do budovy v roku 1933 „priniesol“ podnikateľ Josef Čeřovský. Ako oznamovala ceduľa nad vchodom, nasťahovala sa sem spoločnosť Elite film – pobočka pražskej požičovne Interfilm. Elite film spočiatku spĺňal distribučnú funkciu (prevažne českých) filmov na Slovensko. Neskôr sa tu začali raziť titulky k zahraničným filmom a od roku 1937 pribudla aj výroba žurnálov. Josef Čeřovský s postupom času odkúpil celú budovu, v horných poschodiach si zariadil byt, dolu na prízemí rozsiahle pracovisko. Úsilie vybudovať kvalitnú inštitúciu však často narážalo na úskalia a závisť neprajníkov. Dr. Čeřovská si na toto obdobie spomína: „Mal dôstojný a úprimný vzťah k Slovákom a za Slovenského štátu prijal tunajšie občianstvo. Čo ho však najviac škrelo, že ho tu nedocenili. Vedel, a často to spomínal, že pre slovenskú vlasť vykonal historicky významné dielo. Jeho Elite žurnál sa stal základom pre ďalšie fungovanie týždenníka Nástup. A čo bolo azda najdôležitejšie, bol veľkorysý, nikdy mu nešlo o zárobok za každú cenu. Rád požičiaval filmy aj zdarma, ak videl, že to má spoločenský a ľudský rozmer.“[1] Konkurenčnému boju s týždenníkom Nástup však dlho čeliť nedokázal. Štát v roku 1939 uprednostní propagandisticky zameraný Nástup a Čeřovský stráca právo pokračovať vo filmovom podnikaní. Neskôr je budova znárodnená a stáva sa novým sídlom Spravodajského filmu. Bez ohľadu na to je však Čeřovský prvý, kto na tomto teritóriu zanechal hlbokú „filmovú brázdu“.

 

Spravodajský film

 

V druhej polovici štyridsiatych rokov sa na Štefánikovu 16 sťahuje Spravodajský film. Túto etapu vývoja mi približuje Milan Černák, ktorý tu pôsobil ako šéfredaktor až do roku 1970. Sedemdesiate roky  z pohľadu nastupujúcej generácie absolventov FAMU načrtáva Peter Hledík.[2]

 

Keď ste v roku 1950 nastúpili do Spravodajského filmu, ako to tam vyzeralo a ako sa menila situácia za ten čas, čo ste v ňom pôsobili?

 

MČ: V päťdesiatych rokoch boli takéto filmové pracoviská na viacerých miestach v Bratislave. Spravodajský film vlastnil jeden z priestorov, ktorých bolo dokopy možno 15 – tam, kde je teraz Filmový ústav, bolo riaditeľstvo a v dolných priestoroch laboratóriá, na Jakubovom námestí bol ateliér a tak ďalej. Potom sa však na Kolibe vybudovali ateliéry a technické vybavenie a všetky tieto zložky sa tam presťahovali. Všetky – až na Spravodajský film, ktorý si ako jediný zachoval svoje priestory až do roku 1991, kedy ho zrušili. Keď som prišiel do Spravodajského filmu, tie päťdesiate roky boli ešte divoké. Niektorí pracovníci nemali byty, a tak prespávali v tej malej premietačke. Samozrejme, v krízovom období roku 1968 sme sa mnohí báli. Pred Rusmi nás vtedy zachránila viac-menej šťastná náhoda.  Keď boli v 68. v uliciach tanky, Štefánikova ulica bola rozkopaná, lebo vymieňali električkové koľaje, takže pohyb tankov bol na tom úseku trocha komplikovaný. My sme tam však fungovali a tým, že naša činnosť miestami skoro hraničila s ilegalitou, mali sme dohodnutý signál, aby sme si mohli dať včas vedieť či už je redakcia okupovaná alebo nie. Postavili sme do okna jeden kvet. Keď bol kvet na okne, mohli sa kameramani a štáby vracať aj s materiálom. Keby nebol – k čomu našťastie nedošlo – mali sme dohodnuté iné miesto stretnutia. Ale práve tým, že ulica bola rozkopaná, Rusi veľmi neštudovali tie objekty a kto tam sídli. Samozrejme, že televíziu obsadili hneď, ale my sme zostali takto uchránení.

 

Spomínate si ešte na členenie týchto priestorov? Akú veľkú časť z budovy zaberal Spravodajský film?

 

MČ: Prízemie využívala ako svoje kancelárie už firma Elite film. V Spravodajskom filme sme to mali rozdelené takto: bola tam malá premietačka – vy tomu teraz hovoríte pekne, že kinosála. V prvých troch miestnostiach sídlil redakčný tím a vo veľkej hale, ktorú sme volali Koniareň, sedeli produkcie, odohrával sa tam celý redakčný život. Postupne sa ten priestor začal technicky dobudovávať. Vedľa premietačky vznikli strižne a predstrižne. Archív sme presunuli do suterénu, kde bol zároveň aj sklad osvetľovacích telies, kamier a malé zvukové štúdio, v ktorom sa nahrávali dialógy a komentáre k týždenníkom a slúžilo aj ako hudobný archív. Vonkajšie priestory, kde bola záhrada, sme mali prakticky spoločné s vládou, ktorá sídlila na opačnom konci. Delil nás iba plot. V 68., keď sa na tej ich strane strieľalo, guľky lietali aj do našej záhrady a my sme sa museli schovávať.

 

Boli ste stály kolektív alebo predstavoval Spravodajský film pre väčšinu len „prechodnú stanicu“ napríklad k televíznej tvorbe?

 

MČ: Boli takí, čo v Spravodajskom filme videli iba obživu. Mnohí odchádzali aj do televízie. Neskôr sa dokonca zaviedlo, že k nám prichádzali ľudia napríklad z FAMU, ktorí to museli absolvovať ako povinnú prax. Museli si odpracovať pár mesiacov, kým prešli do Dokumentu alebo za asistentov. A tí, čo mali šťastie, sa potom dostali aj k vlastnej hranej tvorbe. Cez Spravodajský film prešli takmer všetci kameramani i mnoho režisérov – napríklad Ďuriš, Hološ, Hledík, Ivo Solan, Miloslav Luther. Ale to už bola iná generácia, a to už som tam vtedy nebol. Táto naša generácia tam prišla bez ambícií ísť do hraného filmu. Najmä v krízových časoch sme tam boli taký pevný kolektív, ktorý držal spolu a nikto nezradil. Prejavilo sa to potom napríklad aj na dokumente Čierne dni.

 

Ste rád, že sa priestory opäť prinavrátili k filmovej tradícii?

 

MČ: Isteže. Je to zaujímavé, že ten oblúk sa takýmto spôsobom uzavrel. Určite sa niekedy rád prídem pozrieť ako to tam teraz, po rokoch, vyzerá.

 

***

 

Pán Hledík, aké boli sedemdesiate roky v Spravodajskom filme?

 

PH: Ja som nastúpil do Spravodajského filmu v roku 1972 ako na svoje prvé miesto. Pre nás, absolventov FAMU, to bola skvelá konfrontácia s realitou, s tým, čo je možné si ideologicky dovoliť a čo nie. Bola tam možnosť elementárnej praxe. Nešlo o týždenníky, ale nakrúcali sa tzv. monotematické žurnály. Tam sme si vyhľadávali svoje témy, na míle vzdialené všetkým ideológiám, napríklad folklór, výtvarníkov, fašiangy. Bola to perfektná škola filmového myslenia a dramaturgickej skladby. Veľmi si cením aj konfrontáciu so staršími pracovníkmi, ako boli Marcela Plítková, Miki Fodor, Leopold Bródy, Igor Dobiš, v strižni robila Mária Lamačková a hudbu Marta Hejtmánková – všetko to boli ľudia s obrovskou profesijnou a životnou skúsenosťou. Malo to však prísnu rehoľu. Filmy sa schvaľovali v malej kinosále, ktorá slúžila ako schvaľovacia miestnosť. Jeden deň sa dávali témy, ďalšie dni sa nakrúcalo a muselo sa to za určitý čas zostrihať, v piatok sa to upravovalo na Kolibe a v pondelok to išlo do kín. Myslím, že Spravodaj bol školou praxe a pokiaľ bol na nás vyvíjaný nejaký ideologický nátlak, tak to bolo prevažne len to, aby sme vstúpili do strany.

 

Zvykli ste v priestoroch tráviť aj voľný čas alebo to pre vás bola robota „od deviatej do šiestej a rýchlo preč“?

 

PH: Využívali sme všetky možné príležitosti na oslavy a oslavovalo sa do noci. Samozrejme, v tom čase to bolo také, že alkohol patril k vybaveniu – čiže kamera, statív, biele víno – to bolo proste súčasťou remesla. Vedľa Spravodaja bol Klub spisovateľov, kde sme často sedávali.

 

Chcete niečo odkázať Kinečku a Foajé?

 

PH: Ja sa teším, že tie priestory sa budú opäť takto využívané. Dýchajú totiž filmom. A bárs by ešte dlho filmom dýchali.

 

Foajé

 

V tomto bode sa už začína písať novodobá história. Budovu v roku 1991 do vlastníctva opäť nadobudla rodina Čeřovských. V súčasnosti v priestoroch bývalého Elite filmu a Spravodajského filmu sídlia kancelárie Kinečka, Fest Anče, 4 živlov a Kreatívneho rána. Pre verejnosť je každý štvrtok sprístupnená najmenšia kinosála na Slovensku, s kapacitou 30 miest. (Film sa vždy premieta viac krát [1] za sebou, takže sa nemusíte báť, že sa vám neujde miesto.) O tom, ako to celé funguje a bude fungovať som sa rozprávala s Evou K.

 

Eva, poďme od piky. Skús Foajé v krátkosti predstaviť. Pôvodne tu mali sídliť iba kancelárie. Čo zavážilo, že ste sa o váš priestor rozhodli podeliť s verejnosťou? A ako ste sa k nemu vlastne dostali?

 

My sme v podstate už dávnejšie mali predstavu o malom kine, kde by sme mohli realizovať svoje predstavy o netradičných a rôznych exkluzívnych premietaniach, ktoré experimentujú s diváckym zážitkom. O týchto priestoroch nám povedal náš kamarát Fero Orth. Začali sme vymýšľať, ako by sme ich mohli získať do podnájmu, pretože nájomné bolo tak trochu nad naše pomery. A tak sme vymysleli systém deľby nájomného pre jednotlivé kancelárie, ktoré si budú prenajímať naši kolegovia a partneri v oblasti kultúrnych aktivít a spolu alebo na striedačku budeme organizovať akcie v kinosále alebo v samotnom Foajé.

 

Foajé slúži ako „základňa“ pre Kinečko, 4 živly, Fest Anču a Kreatívne ráno. Môžu tak vznikať spolupráce a zaujímavé podnety. Vyhovuje vám tento úzky kontakt?

 

Presne, ako som odpovedala už na prvú otázku, vyhovuje. Stále hľadáme ďalších záujemcov do zvyšnej kancelárie, ktorí by sa s nami chceli na Foajé podieľať. Kancelárie sú pomerne veľké, takže je možné, aby sa v jednej potlačili aj viaceré subjekty a podelili sa o nájomné, pokiaľ si vzájomne rozumejú.

 

Najmenšia kinosála v meste má už premiéru za sebou. Premietal sa animovaný film Pandy Matúša Vizára, ktorý Slovensko tento rok reprezentuje v Cannes. Získať sa vám podarilo aj thajský film Mekong Hotel. Kto má na starosti dramaturgiu a aké sú zásadné kritériá, ktoré zohľadňujete pri výbere filmov?

 

Každý z nás má na starosti jeden štvrtok v mesiaci. Na dramaturgii sa podieľa Kinečko, Fest Anča, Filmtopia aj Pacientárium. Ale je možné poskytnúť priestory kinosály aj niekomu zvonka, kto by si rád u nás usporiadal akciu, tak ako to bolo s premiérou Pánd. Kritériá sú predovšetkým estetické, ale snažíme sa zohľadňovať aj originalitu projektu. Uprednostňujeme audiovizuálne diela, ktoré v bežnej distribúcii a veľkých kinách neuvidíte.

 

Nejaké veľké plány na najbližšie obdobie?

 

Plánov by bolo neúrekom. Keďže Kinečko chystá na jún grécke číslo časopisu, snaží sa získať práva na nový krátkometrážny film Athiny Rachel Tsangari s názvom Capsule. Urćite však bude v júni púšťať krátke študentské filmy dnes už úspešných režisérov Mátyása Priklera a Miry Fornay. Fest Anča v júni uvedie profil Ové Pictures, Filmtopia nový slovenský dokument Banícky chlebíček a Pacientárium vo svojom tradičnom duchu stratovej dezorganizácie klasiku trashovej komédie, Posledného skauta. Všetky premietania budú obohatené o sprievodné zážitky v podobe tematického občerstvenia, odborných úvodov, kvízov atď. V lete si dáme pauzu, aby sme od septembra mohli prekvapiť dôkladne pripraveným programom. Ako jedno z lákadiel zatiaľ uvediem plánovanú záhradnú premiéru filmu Petra Zákuťanského Obchod na korze, dokumentu o spomienkach na nakrúcanie rovnomennej oscarovej snímky zo 65. roku.

 

Prajem veľa šťastia a chuti do práce!

Saša Gabrižová

________________________________

[1]Dr. Čeřovskú cituje Emil Fornay v článku Spätý s filmom.

 

[2]V prípade záujmu o bližšie faktografické údaje odporúčam Dejiny slovenskej kinematografie Jeleny Paštékovej a Václava Maceka.

foaje3