V edícii BADW Majstri si v roku 2026 pripomenieme Ivicu Vidrovú (1943-2026). Exponovanú rolu tejto umelkyne v slovenskej autorskej keramike zasadíme prostredníctvom jej hlinených bytostí či nie-ľudských entít do prostredia výstavy Univerzálny substrát.
Ivica Vidrová vstupovala na slovenskú výtvarnú scénu koncom 60. rokom 20. storočia. Spolu s ďalšími umelcami a umelkyňami (Imrich Vanek, Jozef Sušienka, Iľja Holešovský, Jaroslav Košš, Gabriela Luptáková, Anna Horváthová a i.), absolventmi Ateliéru porcelánu a keramiky Otta Eckerta na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe boli od 60. rokov 20. storočia aktérstvom novej, anti-kanonickej pozície slovenského keramického umenia.
Vo svojom autorskom programe si Ivica Vidrová od začiatku nesie vedomú oponentúru konzervatívneho vnímania keramickej tvorby ako striktne úžitkovej disciplíny. Kľúčovým je pre ňu sústredený experiment, spočiatku v keramickej maľbe, od konca 80. rokov smeruje k zreteľnému narúšaniu statusu hliny ako efemérneho pomocného materiálu. Senzitivitu a vitalitu hliny objavuje cez jej haptické, materiálové, štrukturálne, procesuálne vlastnosti.
Jej objekty/ nádoby sú bytosťami aj vecami, Ivica Vidrová ich komponuje ako znepokojujúce odkazy na domov, civilizovanú krajinu, či mestský priestor. Keramické obrazy môžu byť portrétom starých zemských ruptúr, porcelánovou či šamotovou archeológiou. Alebo stopami, ktoré ešte nevychladli, ranami, ktoré zaceľuje kobaltom, zlatom, dotykom. Habitaty Ivice Vidrovej obývajú bábky, ktoré sa množením vytrácajú, chúlia sa v nich anti-monumenty zašlej keramickej slávy a celkom nepokorne v nich pochodujú zajace. Je to však predovšetkým miesto, v ktorom Ivica Vidrová komunikuje svoj hlboko zažitý vzťah s hlinou. Ona sama svoju autorskú metódu charakterizovala ako spoluprácu so živým organizmom, participatívne prostredie, kde sa to najdôležitejšie odohráva procesom.
Ivica Vidrová vstupovala na slovenskú výtvarnú scénu koncom 60. rokom 20. storočia a jej profesionálne aktivity sa odohrávali medzi ateliérovou a pedagogickou prácou. Najprv na keramickom odbore bratislavskej Strednej umeleckopriemyselnej školy, neskôr v pozícii vedúcej Ateliéru keramiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1995 – 2009). Ivica Vidrová priniesla do domáceho prostredia skúsenosť z viacerých zahraničných (európskych, amerických) univerzitných, sympoziálnych keramických fór. Bola jednou z akceleračných osobností stredoeurópskeho keramického diania, na Slovensku najmä ako organizátorka aj účastníčka Medzinárodných keramických sympózií v Lučenci-Kalinove.
Ivica Vidrová: Hares (2003), Doll (2007)
In 2026, the BADW Masters series will pay tribute to Ivica Vidrová (1943–2026). We will situate the artist’s prominent role in Slovak ceramic art—specifically through her clay beings and non-human entities—within the context of the Universal Substrate exhibition.
Ivica Vidrová entered the Slovak art scene in the late 1960s. Along with other artists (such as Imrich Vanek, Jozef Sušienka, Iľja Holešovský, Jaroslav Košš, Gabriela Luptáková, and Anna Horváthová)—all graduates of Otto Eckert’s Porcelain and Ceramics Studio at the Academy of Arts, Architecture and Design in Prague—she helped pioneer a new, anti-canonical stance in Slovak ceramic art from the 1960s onwards. From the very beginning, Vidrová’s artistic practice was defined by a conscious opposition to the conservative view of ceramics as a strictly utilitarian discipline. Focused experimentation was key to her work; while she initially explored ceramic painting, from the late 1980s she moved toward clearly challenging the status of clay as merely an ephemeral, auxiliary material. She discovered the sensitivity and vitality of clay through its haptic, material, structural, and process-oriented qualities. Her objects—or vessels—are both beings and things; Ivica Vidrová composes them as unsettling references to home, a civilized landscape, or urban space. These ceramic images might be seen as portraits of ancient geological ruptures, or as a form of archaeology in porcelain or fireclay. They are also traces that have not yet cooled, or wounds she heals with cobalt, gold, and touch. Ivica Vidrová’s habitats are inhabited by puppets that fade away through multiplication; within them, anti-monuments of bygone ceramic glory huddle together, while hares march through with utter irreverence. Above all, however, this is a space where Ivica Vidrová communicates her deeply ingrained relationship with clay. She has characterized her creative method as a collaboration with a living organism—a participatory environment where the most significant moments unfold through the process itself.
Ivica Vidrová entered the Slovak art scene in the late 1960s, balancing her professional life between studio practice and teaching. She taught first in the ceramics department of the Secondary School of Applied Arts in Bratislava, and later served as the head of the Ceramics Studio at the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava (1995–2009). She brought to the local scene the experience she had gained from various international university programs and ceramic symposiums across Europe and the United States. She was a driving force in the Central European ceramics scene—in Slovakia, particularly as both an organizer and a participant in the International Ceramics Symposia in Lučenec-Kalinovo.
Slovak 
English