Interstitia je priestorom medzi – medzi pôvodom a zánikom, medzi kolapsom a možnosťou prijatia. Dielo skúma stav, keď sa všetko rozpadá, no namiesto snahy o opravu či návrat sa objavuje moment ticha, otvorenosti a akceptácie nevyhnutného.
Tento medzipriestor, plný neistoty, zdanlivého chaosu a absencie pevného bodu, sa stáva metaforou nášho súčasného prežívania sveta – rozkolísaného, digitálneho, zneisteného. V Interstitii nie je kríza prechodným stavom, ale trvalým prostredím, v ktorom sa učíme existovať.
Dielo reflektuje osobné i kolektívne mechanizmy prežitia v prítomnosti plnej trhlín. Je to tiché miesto, kde sa namiesto odporu objavuje prijatie ako akt vnútornej zmeny
Použitá netkaná textília, pôvodne určená na ochranu mladých stromov, tu nadobúda opačnú funkciu: miesto ochrany sa stáva záťažou, obalom, ktorý zadržiava, dusí, hromadí. Tento materiál – nosič pamäti – sa premieňa na štruktúru, ktorá už neslúži svojmu pôvodnému účelu, ale vytvára priestor, kde sa vrstvia stopy a stíšené fragmenty.
Práca skúma moment, keď sa ochrana stáva prekážkou, keď sa funkcia obracia proti pôvodnému zámeru. Obnova tu nie je návratom, ale aktom uvoľnenia – tichým súhlasom nechať veci odísť, prijať zánik ako podmienku transformácie.
Interstitia je priestorom tichej premeny, kde sa hranica medzi uchovávaním a stratou rozplýva, kde sa ochrana mení na priepustnosť a zánik na prijatie.
Slovak 
English